2.
Mestečko bolo malé, provinčné a útulné. Hlavne bolo nové, nikoho som tu nepoznal a spočiatku ani ničomu nerozumel. Bol som rád že ma tu vysadili, pretože Marek sa nakoniec rozhodol, že bude s cigánmi kočovať ďalej v ich blšom cirkuse a predstaveniach po dedinách. Moja totálna intuícia sa ma však snažila presvedčiť o inom. Marek sa chcel vrátiť domov, aj keď si to ešte nemohol pripustiť. Každému čo jeho je, povedal som si, rozlúčil sa s Idou, Vavrošom a Gejzom a zoskočil z voza na malom námestíčku. Vtedy, bolo to asi pred pol rokom - keď som po prvýkrát kráčal po týchto mačacích hlavách - boli Vianoce. Rady meštiackych domčekov s plynovými lampami pri oblúkových klenbách, vysvietená lekáreň, rachot kostolných zvonov, trhovisko plné kaprov, ľudí a horúceho punču. Zasnežené klobúky a šatky, dym a koledníci vo veľkých baraniciach pôsobili na mňa magicky, a bol som si vtedy takmer istý, že toto je iný a môj - nový svet. Takmer istý. Bol som unesený a chcel som zostať. Motal som sa tou atmosférou a vypytoval ľudí na nejakú prácu za bývanie a jedlo. Poradili mi krčmu u žida. Pamätám si že som bol už skoro pri krčme keď ma dobehol mladý muž, silno ma chytil za rameno a ťahal za sebou úplne opačným smerom. Dychčal a funel, mával voľnou rukou a otváral ústa ako ryba. A rovnako ako ryba nevydával žiadny zvuk. Nerozumel som jeho výrazu a bál som sa s ním pokračovať ďalej, bol však o dve hlavy vyšší a vliekol ma tak prudko že som skoro letel. Skôr ako som si stačil usporiadať myšlienky pripravený vzdorovať a vytrhnúť sa tejto kreatúre, zastali sme pred drevenou bránou nad ktorou visela tepaná mosadzná býčia hlava.
„Tak ty si ten nový učeň…?!“, odhadoval ma chudý chlap v kožuchu a károvanej baretke na hlave potom, čo som sa ani neviem ako dostal dnu. „No, počkáš tu chvíľu…“, povedal Šimonovič a zmizol v dome spolu s nemým tovarišom Zdenom, ktorý okolo mňa - chvalabohu - konečne prestal chodiť s otvorenými ústami v sústredných kružniciach. Stál som na priestrannom, povedal by som až obrovskom dvore so širokými aj úzkymi vychodenými cestičkami k rôznym dverám, vrátam, bránam a plotom - a postupne mi začalo dochádzať čo sa so mnou dialo posledných dvadsať minút. Šimonovič mi k jedlu - jeho žena Malvína varila naozaj fantasticky - a ubytovaniu pridal ešte učňovské vreckové. Celkom dobré na prvý pokus – myslel som si vtedy naivne. Sedel som na slamníku s dekou cez plece a vychutnával si poslednú cigaretku ktorú som ukradol otcovi s tabatierky ešte doma. Z okna manzardky bolo vidieť zadný, menší dvor, rieku a za ňou malé okienka ešte menších sedliackych domčekov. Pokoj nočného mestečka len občas rušil štekot psov a krik mestského vartáša, ktorý práve ohlasoval polnoc.
Komentáre