.4.
Učiteľ nebol každý deň hosťom Šimonoviča náhodou. Spočiatku – učňom som bol ešte krátko - som ho vnímal ako bežného zákazníka, ktorý ako väčšina ostatných chodieval za majstrom dohadovať privátne kšefty. Frekvencia jeho návštev však v poslednej dobe začala podozrivo stúpať a tak som ho za posledný polrok mal možnosť vidieť niekedy aj dvakrát za deň. Často prichádzal aj so svojim rovnako tučným dospievajúcim synom Izidorom. Síce ešte bez bokombradov – zato už z rovnako sa sfarbujúcim pórovitóznym nosiskom. Izidor ako správny študent svojho vlastného otca nebol síce nemý, no s tovarišom Zdenom by si v tomto ohľade bol nadmieru skvele porozumel. Otca i syna som od začiatku tejto story nenávidel z rôznych (logických) príčin. To že mi napriek svojmu vzdelaniu pripomínali vykastrovaných hrochov zbavených aj poslednýchh zbytkov afrického šarmu a ďalej fakt že vždy smrdeli pálenkou (Izidor trochu menej) mi až tak nenarúšali zaslúžený spánok po celodennej robote so sviňami. Problém bol v tom že učiteľ chcel oženiť svojho syna s Adélou a každý deň tento svoj zámer presadzoval u Šimonoviča ako besný.
Pravda bola taká, že Adéla bola skutočne krásna a zvláštna mladá žena. Šimonovič ktorý vlastné deti nikdy nemal ju prichýlil do domu na naliehanie ženy ako päťročnú. Vlastných rodičov nepoznala vôbec, mäsiarova žena ju našla premrznutú pred domom, potom čo utiekla z miestneho sirotinca. Šimonovič ju však nikdy nezahŕňal nadbytočnou láskou. Adéla od mala - celé dni a noci - fungovala ako slúžka v kuchyni, v dome, na dvore aj v dielni. Jej výraz pri každodennej práci bol však veľmi zvláštny, vôbec nie oddaný ani pokorný – naopak divoký a precízne upriamený na činnosť, ktorú práve vykonávala. Tento výraz som mal naštudovaný naozaj detailne a nebál by som sa povedať, že do všetkého vkladala posvätnú poctivosť a až prehnanú náruživosť, tak ako keby to čo práve robila bolo posledným skutkom v jej živote, ako keby práve očakávala nejakú vhodnú príležitosť – ale k čomu, to mi zatiaľ jasné nebolo. Suma sumárum - Šimonovič práve z posledných síl odolával nátlaku učiteľa a jeho dementného synátora, a len s veľkými ťažkosťami sa svojim klobásovým mozgom snažil vyriešiť nasledovnú dilemu: „Vyváži stratu dvoch šikovných rúk v jeho podniku prestížnejšie spoločenské postavenie v malomeste?“. Učiteľ bol však výnimočne vytrvalý a tento svoj záujem presadzoval dovtedy tak vehementne, kým už aj Šimonovičovi samotnému bolo po množstve opitých dialógov, vzájomných sľubov, uisťovaní a plánov trápne odmietnuť. Rovnica mu teda vyšla tak, že vo finále viacej získa ako stratí a hlavne mu učiteľ konečne prestane píliť uši. Mäsiarova žena Malvína síce varila fantasticky – to však bola jej jediná devíza v spoločnej domácnosti, zatiaľ čo sila jej volebného hlasu sa naopak nebezpečne blížila k nule. Nadmieru plachá a dobrácka žena musela len ticho súhlasiť s verdiktom. Čo sa týka Adély, tej bola celá vec jednoducho oznámená. Svadba mala byť o mesiac. Myslím že nie je potrebné zdôrazňovať že Adéla svojho otčima z hĺbky duše neznášala. V macoche nachádzala len slabú oporu napriek tomu, že mäsiarova žena dievča nadovšetko milovala ako svoju vlastnú dcéru. Neviem či sa Adéla so svojim nechcene naplánovaným osudom nakoniec postupne zmierila (nechcelo sa mi však tomu uveriť), no v jej správaní sa na počudovanie navonok neprejavila žiadna zmena.
Každý boží deň som ju podvečer pozoroval z okna svojej manzardky. Od prvého dňa keď som ju takto videl mi bolo všetko jasné. Za šera keď všetko stíchlo vychádzala z domu na zadný dvor a jej chôdza bola ladná, vláčna a plavne harmonická. Okamžite ako ju zbadali, pribehli psy k štíhlym nohám, preplietali a ovíjali sa okolo nich a snažili sa s nimi splynúť. Adéla vždy ticho prešla k studni kde sa posadila na schodík starej drevenej sýpky a rozpustila si dlhé hnedé vlasy. Pomalými pohybmi začala hladiť a tíšiť psov, zároveň im niečo šepkala a túlila ich vlhké ňufáky k svojej tvári. Ten dojem bol impozantne uvoľňujúci a podvečerná atmosféra hravá, ľahká a magická. S padajúcou tmou som ďalej rozoznával už len plávajúce siluety všetkých týchto božích tvorov, a večer čo večer som si prial aby tento okamih trval večne a zimomriavky mi nikdy neprestali pulzovať po celom tele. Psy spokojne, ticho ležali pri nohách tejto mladej ženy, odfukovali do orosenej trávy svoje starosti - a zdalo sa, že sú jedinými tvormi v tejto usadlosti ktoré Adéle naozaj rozumejú. Nanešťastie to bola pravda ... .
Komentáre