Starý otec sedel v záhrade a posledné teplé lúče slnka sa vpíjali do čerešňového dreva jeho fajky. Drevená stolička mala zadné nohy trochu viac vtlačené do mäkkej pôdy so žltnúcou trávou. Starkému sa sedelo dobre. Pohodlne. Drsné fúziská ho jemne šteklili na perách a fajka hriala dlaň. Oči mal privreté, počul len vzdialenú vravu žien kdesi z tretieho dvora a občasné šteknutie psa. Listy sa jemným šuchotavým letom oddeľovali od stromov, padali na zem a spolu s tabakom v dedovej fajke sa obracali v prach. Krt, ktorého rodina žila v tejto záhrade už dlhé roky, keď vystrčil hlavu z krtinca za stoličkou len zafunel pokojne hrabal ďalej. Vedel, že starého otca už dávno prešla chuť striehnuť s motykou po záhrade naňho i na jeho kolegov. Dávno už nebol taký prchký a hlúpy, ani vitálny. Niekedy, to hej. Vzal motyku, stoličku, noviny či knihu, občas aj synov - a šli striehnuť na krta. Alebo vytínať vošku, čo bola vlastne burina, aj keď si všetci najprv mysleli, že dedo takto po svojom chodí účtovať so škodlivým hmyzom. Kdeže teraz. Dnes bol starý otec iný. Vlastne bol iný už dlhšie, možno až pridlho. Vedel, že veci, ktoré chcel zmeniť on, pomaličky menili jeho. Zodvihol ruku, nasal štipľavý dym a na chvíľu zadržal dych. Hrudník sa najprv nadvihol, stolička sa rozvŕzgala a malé lupienky popraskanej farby sa trúsili do suchej trávy. Dym sa potom lenivo začal plaziť cez nosné dierky a pootvorené pery, hľadal si cestu hustými chlpmi fúzov, stúpal a strácal sa niekde medzi spodnými konármi starej hrušky. Ééj, zostarla si, hruštička moja, tak ako aj ja..., myslel si starý otec. Kôru máš popukanú, ani listov z teba už nepadá toľko, čo kedysi. No hrušky máš ešte dobré, maslové. Čo aspoň červa nasýtiš. A vtákov. Ja už na teba liezť nebudem. A tamtým, ... tamtým sa nechce. Kúpia si. Dedo vysype popol z fajky a z nohavíc vyberie malé vrecúško. Žiada sa mu ešte fajčiť. Naplní fajku znova a zapáli si. Je to divné, premýšľa. Je mi smutno, trochu aj ľútostivo a zároveň aj dobre. Tak nejako, ako keď prší aj svieti slnko. Smiech cez slzy, ako keď sa dieťaťu ešte po lícach kotúľajú slzy ako hrachy a už sa smeje nad grimasou ktoréhosi utešiteľa. Zvláštne, hútal starký a hľadal príčinu tohto rozpoloženia. Možno, uvažoval, možno som už starý a chudobný duchom a toto je prejav staroby. A možno ani nie. Aj keď mám už dávno po sedemdesiatke, rozumiem ešte všetkému, čo hovoria v rádiu a v televízii, aj poradiť ešte viem, aj čo bolo v novinách si pamätám. Nie, taký starý ešte nie som. Rozumom to nebude..., skôr to budú spomienky. A skúsenosti. Veď čo už je pre mňa viac príjemné, ako si zaspomínať, zasniť sa do časov minulých a pripomenúť si zašlú dobu. Veď si niekedy myslievam, že to ani nebola pravda. Keby nie fotiek a listov, či svedectiev a spomienok kamarátov, sám by som niektorým veciam len ťažko veril. A pritom som ich sám prežil. Raz darmo, je to už tak. To o čom snívame, čo by sme chceli uskutočniť sa nám vidí jasné a reálne, no často to, čo sme prežili, zdá sa nám prinajmenšom klamlivé ba dokonca až neskutočné. Takto v duchu filozofoval starký, a keď na tvári zacítil príjemné teplo, pomaly otvoril oči. Videl, ako sa cez konáre a listy predierajú lúče a prial si, aby to trvalo navždy. Opäť ľahko privrel viečka, potiahol z fajky a oddal sa jesennému slnku tak dôverne, ako sa len ženy oddávajú svojim milencom. Myšlienky boli čoraz čudnejšie a ťažšie identifikovateľné, dych sa spomaľoval, viečka sa klížili a fajka..., fajka sa nehlučne skĺzla na stoličku vedľa dedovej ruky. Starký spal. No zdalo sa mu, že ani nespí, že len znova prežíva časť, klamnú chvíľu svojho života. Zdalo sa mu, že všetko je akosi inak, ale že to napriek tomu nejako súvisí a dáva zmysel Predstavy sa plietli a motali, prelínali jedna cez druhú, vynárali sa a zanikali, ľahko plávali vedomím a usádzali sa na jeho dne pričom provokovali a šteklili prebudenú fantáziu. Vietor sa nehlučne pohrával s dohasínajúcim ohňom v dedovej fajke a vánok mu jemne ovieval tvár. Vtáci v záhrade, keď si všimli, že starký spí, stíšili vravu, a kým zapadlo slnko, spievali už len tiché pesničky.
Doma
23.07.2006 15:06:33
... starý otec sedel v záhrade a posledné teplé lúče slnka sa vpíjali do čerešňového dreva jeho fajky ...
Komentáre