.3.
Vyzeralo to teda tak, že v tom čase a v tom živote som bol učeň u mäsiarskeho majstra Demetera Šimonoviča. Roboty, mäsa a chaosu bolo brutálne veľa, peňazí a oddychu málo, skoro nič, nula, bodka, hotovo. Našu ekipu tvorili dvaja mimózny tovariši, mäsiar a ja. Na zadnom dvore bola vždy tlupa psov a starý Šimonovič – šľachovitý, chudý jak palica s kútami ako bumerangy a prstami jak drakula – pôsobil skôr dojmom úradníka ako mäsiara. Večne nervózny, najebaný, nasratózny, sklerotický a cholerický, furt niečo hľadal a v jednom kuse nadával a reval. Šéfmajster ako ma byť, bohuprisahám, to teda hej! Jedno šťastie že jeho žena Malvína varila absolútne fantasticky - jedna básnička priatelia – to mi verte.
„Dobrú chuť Vám všetkým páni…!“, vrazil do letnej kuchynky na dvore kantor Drozd, akurát pri piatkovom obede, potom čo sme zabili tri svine, a dosť mi znepríjemnil prehĺtanie úplne dokonalého tvarohového pirohu mastného jak šľak. Kristušát aj s debilom - vynadal som mu v duchu – pretože som ho fakt úprimne "miloval". Nemý a totálne tupý tovariš Zdeno vedľa mňa, s ústami plnými polievky kreatívne prikývol a ako vždy s úžasom čumel na učiteľa ako na zjavenie. Malého tučného s dlhými bokombradami a červeným poróznym pálenkovým nosom. Tak sa mi zdalo - a moja intuícia bola minimálne o jednu generáciu staršia sestra istoty (ale k tomu sa ešte dostaneme) - že v jeho zdvorilostnej a stupídnej, uhladenej reči hľadal Zdeno akúsi záchranu, nejakú podprahovú osobnú satisfakciu.
„Áá…..a....čože takto pri obede....Alojz…“, postavil sa Šimonovič od stola (a len s ťažkosťami potláčajúc orgazmus), rukou chytil Drozda okolo pása a odpochodoval s ním do domu. Keď po nás Adéla zbierala zo stola špinavý riad Zdeno s Jarolímom (ďalšie mäsiarske tovarišské hovädo) už sedeli na schodoch do skladu a fajčili pretože obedňajšia prestávka sa zjavne preťahovala ako lenivá nažratá falošná mačka. Zostal som ešte chvíľu za stolom a sledoval som šikovné pohyby štíhlych rúk, nôh, bokov, ramien, hlavy a celého dokonalého tela mäsiarovej nevlastnej dcéry, pričom som sa na ňu snažil usmiať. Išlo mi to asi perfektne, pretože Adéla ma vnímala asi tak ako čierna diera vníma dokonalé vákuum. Takže som vstal a šiel do údiarne prepojenej s dielňou ("mäsiarskym varštatom") len úzkymi dvierkami, kadiaľ sa ledva prepasíroval jeden rachitický človek s palicou tučných klobás. Zo škáry pri komíne som vytiahol jednu šúľanú cigaretku. Svetlo zápalky na okamih ožiarilo malú miestnosť, jej čierne, zvráskavené začmudené steny a rady červených klobás navešaných v radoch na jelšových stokrát vypálených paliciach. Pripadal som si ako keby ma práve zožral nejaký poriadne prerastený pekelný netopier. Neviem prečo - netopiera som dovtedy v živote nevidel - ale tušil som že v jeho útrobách to môže vyzerať asi takto. Fajn, v myšlienkových pochodoch mi vtedy išlo o toto: Dobre som vedel že učňom u Šimonoviča fajčiť dovolené nebolo. Ďalej som si bol stopercentne a „hrudne pichľavo“ istý že som zaľúbený, vzrušený a navyše nadržaný - v sumáre teda totálne v riti z Adély. Asi tak.
Našťastie mi však už prvé dva šluky - podľa očakávania - spôsobili značnú úľavu. Preťahoval som cigaretu ako besný ďalej a netopierove brušisko každým šlukom blikalo v nočnom šere jak lodný maják.
Komentáre